o obci

Geografické pomery

Obec Kalinovo leží v Stredoslovenskom kraji na území historického Novohradu v okrese Poltár. Rozprestiera sa v Lučenskej kotline, ktorá je ohraničená zo severnej strany južným úpätím Slovenského Rudohoria a z južnej je otvorená. Obcou preteká rieka Ipeľ. Z východnej strany sa ponad ňu vypína malý kopec Háj, z ktorého je najkrajší pohľad na okolie. Nadmorská výška je 207 m v strede obce, v chotári je to 190-365 m. Súradnice na mape: 48°23′25″N 19°42′30″E / 48.39028, 19.70833.

Názov obce vznikol pravdepodobne zo slova „kalina“ – ker, ktorý dodnes rastie v obci (kalina – Kalinovo). Podobne vznikol aj názov susednej obce Hrabovo, pôvodne Grab, čo v staroslovienčine znamená „hrab“, druh stromu (hrab – Hrabovo). V roku 1960 sa obidve obce zlúčili a ich obyvatelia sa dohodli na spoločnom názve Kalinovo.

Rovinný chotár tvoria štrky poltárskej formácie, miestami ostrovy fylitov a kvarcitov, kremence a kryštalické bridlice. V súčasnosti sa v katastri obce ťaží kvarcit, žiaruvzdorné a keramické íly a kremičitý piesok. Údolie Ipľa a potoka Slatinka tvorí hromadný výskyt minerálnych žriedel „šťavíc“.
V chotári obce sa vyskytuje viacero chránených rastlín. Najväčšou pýchou je korunka strakatá (Fritillaria meleagris), ktorá je z nich najvzácnejšia. U tunajších obyvateľov je skôr známa pod ľudovým názvom „kukučka“. Časť územia, na ktorom sa v Kalinove vyskytuje, je vyhlásená za chránené územie.

História obce

Život na území dnešnej obce existoval už v praveku, svedčia o tom archeologické nálezy. Najstaršia zachovalá písomná zmienka, v ktorej sa Kalinovo spomína, sa nachádza v listine šľachtického rodu Ettre z roku 1279. Územie Slovenska bolo vyše 150 rokov v susedstve tureckej nadvlády a niektoré jeho južné a juhovýchodné časti boli priamo začlenené do administratívnej správy Osmanskej ríše. V určitom období k týmto územiam patril aj Novohrad, t.j. aj Kalinovo. To sa z tureckého pustošenia dostalo na konci 17. storočia. Od 19. storočia sa v Kalinove spomína aj ďalší zemepán Pavel Batta de Vatta. Jemu patrili severné časti obce. Popri Etterovcoch a Battovcoch bol majiteľom poddanských usadlostí aj Michal Bory. Obdobie prvej polovice 18. storočia je charakteristické rozvojom domácej výroby. V tomto čase sa v Kalinove popri hrnčiarstve začalo rozvíjať debnárstvo a iné drobné remeslá domáckej výroby. Už spomenutými ľudovými výrobkami, ku ktorým ešte pribudla výroba kolies a vozového riadu, si tunajší ľudia vylepšovali živobytie aj v druhej polovici 18. storočia. V 19. storočí sa v obci rozšírila výroba plátna a ručne vyrábaných škridlí, ktoré sa vyrábali v časti Čírava a v posledných desaťročiach výroba korýt. Za feudalizmu panovala v Uhorsku zásada, že vzťah poddaného k zemepánovi určoval sám zemepán, ktorý bol zároveň sudcom aj vykonávateľom rozsudku. 19. mája 1770 bol v Kalinove vydaný a podpísaný tereziánsky urbár. Začiatkom 19. storočia boli v Novohrade zlé pomery, navyše okrem feudálneho útlaku bol ľud sužovaný častými epidémiami. V roku 1816 sa tunajší ľud popri upadajúcom hrnčiarstve zaoberal najmä v zimných mesiacoch výrobou obručí na sudy, geliet a iných drevených nádob. Po zrušení poddanstva bolo Kalinovo čisto sedliackou obcou. Sedliaci už nemuseli chodiť na panské a mohli sa viac venovať svojmu zaostalému hospodárstvu. Preto sa, aj v záujme zvýšenia životnej úrovne, ešte viac rozmohla domácka výroba. V roku 1890 vznikol v obci prvý priemysel – závod na výrobu šamotu, ktorý čiastočne zatlačil ľudovú výrobu.

Kalinovské nárečie
Jazyk patrí k najvýznamnejšiemu kultúrnemu dedičstvu národa. V minulosti sa nárečie formovalo prostredníctvom rôznych vplyvov. V samom Kalinove v 18. storočí vozili sedliaci do maďarských krajov hrnce a drevárske výrobky, neskôr sklárske výrobky. Tam „pochytili“ veľa cudzích, hlavne maďarských výrazov. Určitým spôsobom vplývali na formovanie domáceho jazyka aj zemepanské rodiny maďarského, nemeckého a juhoslovanského pôvodu. Aj keď nie úplne priamo, tak prostredníctvom služobníctva.
Nárečie, ktoré sa používa v Kalinove, je stredoslovenské – hornoipeľské. Do oblasti rozprávajúcej hornoipeľským nárečím patrí 9 obcí a ďalších 10 je na hranici tohto územia.
Charakteristickým znakom nárečia používaného v Kalinove je výslovnosť:

* y>e – kobe, rebe, vole (keby, ryby, voly);
* infinitív na ťi ť>ťi – volaťi, kosiťi, behaťi (volať, kosiť, behať);
* 1.os.mn.č. me>mo – volámo, hľadámo, nosímo (voláme, hľadáme, nosíme);
* slovesá 3.os.mn.č. ia>ej – robej, kosej, vozej (robia, kosia, vozia);
* y>ej – bejvaťi, umejvaťi (bývať, umývať);
* rovnako v strede slova ia>ej pejtok, začejtok (piatok, začiatok);
* namiesto dlhého é na konci slova vyslovuje sa ó – pustó, čistó, bystró (pusté, čisté, bystré);
* na konci slova m>n – mán, ván, dán (mám, vám, dám);
* ô>ó – nóž, hórni, móžeš (nôž, hôrny, môžeš);
* 3.os.mn.č. ol >ou – bou, zmokou (bol, zmokol);
* il>eu – zastaveu, urobeu, odskočeu (zastavil, urobil, odskočil);
* iel>ou – našou, prišou, došou (našiel, prišiel, došiel);
* ä>e – pet, meso, hovedo (päť, mäso, hovädo);
* ie>é – véš, povéš, ňeséš (vieš, povieš, nesieš);
* ja>jej, ty>te – „Jéj son bou kosiťi, te pójďeš hrabaťi.“

Ľudové zamestnania

K hlavnému zamestnaniu patrilo v Kalinove poľnohospodárstvo, k doplnkovým patrili hrnčiarstvo, drevárstvo, rybolov. V 17. a 18. storočí sa obiliu na Slovensku nedarilo, aj z toho čo sa urodilo museli poddaní časť odovzdať zemepánovi a cirkvi. Ani obyvatelia Kalinova nedokázali, z toho čo im ostalo, kryť svoje životné potreby. Preto boli nútení, aby sa popri poľnohospodárskych prácach naučili aj rôzne remeslá. Využívali na to zimné obdobie, kedy sa na poliach nepracovalo. V prvej polovici 18. storočia sa poddaní v Kalinove zaoberali výrobou kolies, sudov a hlineného riadu. Tento tovar vozili sedliaci predávať na Dolnú zem a domov si priniesli obilie a iné potraviny. V roku 1715 sa tu vyrábali železné kotly. Ľudová výroba bola rozličná, v domácnostiach sa vyrábali rozličné náradia potrebné pri spracúvaní ľanu a konope, a to najmä trepačky, trojny, kolovraty, motovidlá, snováky, krosná a i. Boli i takí, ktorí zo slamy plietli vahany, lyžičníky, úle. V druhej polovici 19. storočia sa niektorí kalinovčania pokúsili o ručnú výrobu škridle. Práca sa darila, škridle sa vyrábali a pálili za dedinou. Niekoľko jednotlivcov sa zaoberalo i rezbárstvom, vyrezávali z dreva (najčastejšie lipového a javorového) ozdobné poličky, slaničky a iné kuchynské doplnky. Od osemdesiatych rokov 19. storočia sa v Kalinove vyrábali korytá, kade, šafle a odmerky na obilie, v Novohrade nazývané „merka“ a „kila“ (merka = 15l, kila = 60l obilia). Začiatkom 20. storočia vyrábalo niekoľko ľudí kosiská, hrable, metly a plietlo koše.
Čo sa týka rybolovu, ľudoví rybári ešte aj začiatkom 20. storočia chytali ryby v Ipli do tzv. závlakov (domácky vyrobené pletivo z vŕbového prútia, asi 50 – 60 cm vysoké a 4 m dlhé).

Ľudový odev

Kompletný ľudový odev sa v Kalinove prestal nosiť približne v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Odvtedy sa jeho jednotlivé časti začali vytrácať a v súčasnosti nie je dosť hodnoverných dôkazov, na základe ktorých by sa dal kompletne opísať. Do konca 19. storočia nosila väčšina mužov dlhšie gate, na spodku so strapcami, plátenné košele na zapínanie, plátenné spodky približne do roku 1920-1925, pritom ojedinele aj krpce. Muži aj ženy v strednom veku nosili hnedé kožúšky bez rukávov, nie veľmi nápadne zdobené. V práci Slovenský ľudový odev píše V. Nosáľová, že dievčatá nosili partu zo stužiek ako sviatočnú ozdobu hlavy. Za zmienku stojí i postreh, že kalinovské ženy si upravujú vlasy na spôsob drdola (ľudovo kontík) a len tým sa líšia od žien z okolitých obcí.

Erb